KVAPKA V MORI
Bolo to predminulý rok, niekedy tesne pred nejakými sviatkami, možno veľkonočnými, už si presne nepamätám. Nakupovala som v Kauflande v Malackách. Obrázok tak typický pre dni, ktoré predchádzajú sviatkom: všade plno ľudí, kopcom naložené vozíky, tovar miznúci z regálov rýchlosťou blesku a unavení pracovníci obchodu, ktorí nič nestíhajú. Vo vzduchu vzrušenie z nakupovania pripomínajúce davovú psychózu.
Stála som pri regáli s vajcami a hľadala som tie, ktoré som pravidelne kupovala – s nulou alebo jednotkou na začiatku kódu. Našla som ich a keď som si balenie desiatich kusov dávala do vozíka, prihovorila sa mi pani v mojich rokoch, ktorá stála vedľa mňa.
„Tie neberte, sú drahé, tu máte oveľa lacnejšie,“ ukazovala na paletu s vajcami balenými po tridsať, ktorá stála v strede uličky medzi regálmi. Zamestnancom obchodu sa ich ani neoplatilo vykladať do regálov, lebo ľudia ich brali po tridsať, šesťdesiat aj deväťdesiat a so spokojným výrazom v tvárach, ako keby získali niečo zadarmo, si ich ukladali do vozíkov.
„Nie, ďakujem, ja si radšej vezmem tieto,“ povedala som tej dobrosrdečnej pani.
„Ale prečo? Veď za cenu tých desiatich môžete mať z týchto až tridsať!“ čudovala sa pani.
„Viete, ja nekupujem klietkové vajcia,“ odpovedala som.
„Čože?“ nechápala.
Pustila som sa do vysvetľovania. „Sliepky v klietkach trpia. To, ako tam musia žiť, je týranie zvierat a ja sa na tom nechcem podieľať, nechcem to kúpou takých vajec podporovať. Radšej pridám pár centov a kúpim si vajcia od šťastných sliepok, z ekologického a voľného chovu.“
Pani na mňa dlho bez slova pozerala, ako keby mi nerozumela. A potom zrazu prepukla v smiech. V taký riadny, od srdca, neovládateľný. Ešte aj keď som odtiaľ odchádzala, počula som ho za chrbtom.
Potom som tú pani stretla ešte dvakrát. V uličke, kde boli cestoviny a pri čokoládach. Vždy, keď ma zbadala, začala sa zoširoka usmievať a prechádzajúc popri mne pokrútila hlavou a povedala: “No toto!“.
Na tento zážitok som si spomenula včera, keď som v Kauflande išla popri regáloch s vajcami a zbadala som tam pani v mojich rokoch, ako drží v ruke balenie 10 vajec a pozorne číta, čo je tam napísané. Možno hľadala kód. Možno to bola tá istá pani spred dvoch rokov, ktorá sa na mne vtedy tak schuti smiala. Možno sa zamyslela nad tým, čo som jej vtedy povedala a dnes už je iná – prestala byť ľahostajná. Možno je teraz aj ona spokojná, že aspoň takto, svojou kvapkou v mori, pomohla zvieratám.
Každá kvapka je dôležitá, veď bez kvapiek by nebolo more.