Zbadali sme ho, keď sme išli okolo po poľnej cestičke. Neviem, ako sa tam dostal, ale najskôr asi rovnako, ako aj stará pneumatika, deravá plastová bandaska a zopár prázdnych plastových fliaš aj s roztrhanou igelitkou, ktoré sa povaľovali v tráve o kus ďalej. Najprv sme plech vyslobodili zo zajatia dolámaných konárov a pichľavých kríkov. Potom sme ho vliekli dlhou poľnou cestou až k autu zaparkovanému ďaleko na asfaltke. Bola to riadna fuška, lebo proti nám fúkal silný vietor a plech pri ňom občas fungoval ako vetrolam. Potom som ho napchala do auta a keď pes vyskočil a našiel si v aute vedľa neho kúsok voľného miesta, pohli sme sa domov.
Ten plech sa zíde v záhrade. Vyrovnám ho a dám k plotu, kde sú zasadené josty. To miesto je trochu vyvýšené a niekedy sa stane, že keď ich polievam, časť vody spolu s povrchovou zeminou sa odplaví von cez pletivo. Odteraz tomu bude brániť plech. Aj kolíky, ktoré ho budú podopierať - kusy nepotrebných roksorových tyčí, už mám.
Viem, zase sme sa s mojím psom prezentovali ako nejakí čudáci - zberači starých vyhodených vecí. Ale prečo ich nevyužiť aj po tom, čo doslúžili iným ľuďom? Prečo im nedať druhú, prípadne aj ďalšiu šancu na „život“? Nebude toľko odpadu, odbremeníme prírodu a pomôžeme našej krásnej planéte. A niektoré staré veci vyzerajú naozaj úchvatne. Napríklad taká plechová kanvica na mlieko, zachránená zo smetiska alebo drevený kôš z nefunkčného lisu na hrozno. Už neslúžia pôvodnému účelu, ale aj tak poskytujú potešenie. Ako keby sa chceli odvďačiť človeku za to, že si všimol ich skrytú krásu a nezbavil sa ich, aj keď na prvý pohľad sú to len staré a otlčené haraburdy.